27. marca 2023
Autorka posolstva: Samiha AYOUB, egyptská herečka
Všetkým mojim priateľom a divadelníkom na celom svete.
Toto posolstvo Vám píšem pri príležitosti Svetového dňa divadla a hoci ma zaplavuje pocit
šťastia z toho, že sa Vám môžem prihovoriť, každá čiastočka môjho „ja“ sa chveje pod
ťarchou toho, čo nás – divadelných i nedivadelných umelcov – v súčasnosti trápi v dôsledku
obrovského tlaku a zmiešaných pocitov zo stavu tohto sveta. Nestabilita je priamym
dôsledkom toho, čím dnes náš svet prechádza. Prejavuje sa vo forme konfliktov, vojen a
prírodných katastrof, ktoré majú ničivé následky nielen na náš materiálny svet, ale aj na naše
duchovno a psychický pokoj.
Dnes sa Vám prihováram s pocitom, že celý svet sa stal akýmsi izolovaným ostrovom,
akousi loďou, ktorá uniká k obzoru skrytom v hmle, loďou ktorá rozprestiera svoje plachty a
plaví sa bez kapitána, nevidí na obzore nič, čo by ju viedlo, no napriek tomu pokračuje v
plavbe v nádeji, že po dlhom putovaní uprostred rozbúreného mora dosiahne bezpečný
prístav, ktorý ju prijme.
Náš svet nebol nikdy tak úzko prepojený ako je tomu dnes, zároveň však nikdy nebol
ani taký nesúrodý a polarizovaný ako dnes. V tomto spočíva dramatický paradox, ktorý nám
náš súčasný svet prináša. Napriek tomu, čo všetci vidíme pokiaľ ide o efektívne šírenie správ
a formy modernej komunikácie, ktoré prekračujú všetky geografické hranice, konflikty a
napätia, ktorých je dnes svet svedkom, presiahli hranice logického vnímania a vytvorili
uprostred tejto zdanlivej konvergencie zásadnú divergenciu, ktorá nás vzďaľuje od skutočnej
podstaty ľudskosti v jej najzákladnejšej podobe.
Divadlo je vo svojej pôvodnej podstate čisto ľudským činom, ktorý vychádza z pravej
podstaty ľudstva, ktorou je život. Slovami veľkého priekopníka Konstantina Stanislavského:
„Nikdy nechoďte do divadla s blatom na nohách. Prach a špinu nechajte vonku. Svoje drobné
starosti, hádky, malicherné problémy s oblečením – veci, ktoré vám ničia život a odvádzajú
pozornosť od vášho umenia – to všetko nechajte za dverami.“ Keď vystupujeme na javisko,
vystupujeme naň len s jedným životom, životom pre jednu ľudskú bytosť, ale tento život má
veľkú schopnosť deliť sa, reprodukovať sa, aby sa nakoniec premenil na mnoho životov,
ktoré vysielame do sveta, aby ožili, rozkvitli a šírili svoju vôňu medzi ostatných.
To, čo robíme v divadelnom svete ako dramaturgovia, režiséri, herci, scénografi,
básnici, hudobníci, choreografi a technici, všetci bez výnimky, je aktom vytvárania života,
ktorý neexistoval predtým, ako sme sa postavili na javisko. Tento život si zaslúži starostlivú
ruku, ktorá ho drží, milujúcu hruď, ktorá ho objíma, láskavé srdce, ktoré s ním súcití, a triezvu
myseľ, ktorá mu poskytuje dôvody na to, aby mohol pokračovať a prežiť.
Nebudem preháňať, keď poviem, že to, čo robíme na javisku, je aktom samotného
života a jeho vytvorenia z ničoho, z prázdna. Je to ako horiaci uhlík, ktorý žiari v tme,
osvetľuje temnotu noci a zohrieva jej chlad. My sme tí, ktorí dávajú životu jeho nádheru. My
sme tí, ktorí ho stelesňujú. My sme tí, ktorí ho robia živým a zmysluplným. A my sme tí, ktorí
poskytujú dôvody na jeho pochopenie. My sme tí, ktorí používajú svetlo umenia, aby čelili
temnote ľahostajnosti a extrémizmu. My sme tí, ktorí prijímajú učenie o živote, aby sa vo
svete mohol život ďalej šíriť. Na to vynakladáme všetko to úsilie, čas, pot, slzy, krv a nervy,
všetko, čo musíme urobiť, aby sme dosiahli toto vznešené posolstvo, bránili hodnoty pravdy,
dobra a krásy a skutočne mohli veriť tomu, že život si zaslúži byť žitý.
Dnes sa Vám prihováram nielen preto, že chcem hovoriť, či dokonca oslavovať
divadlo, „praotca všetkých umení“ počas jeho svetového dňa. Chcem vás skôr vyzvať, aby
sme sa všetci spoločne postavili, ruka v ruke a plece pri pleci, aby sme kričali z plných pľúc,
tak, ako sme zvyknutí na javiskách našich divadiel, a aby naše slová zneli so všetkou silou,
aby sme prebudili svedomie celého sveta v hľadaní stratenej podstaty ľudskosti. Aby sme
hľadali slobodného, tolerantného, milujúceho, súcitného, jemného a prijímajúceho človeka.
A aby ste odmietli tento odporný obraz brutality, rasizmu, krvavých konfliktov,
jednostranného myslenia a extrémizmu. Ľudia kráčajú po tejto zemi a stoja pod touto
oblohou už celé tisícky rokov a budú tu aj naďalej. Preto vytiahnite nohy z bahna vojen a
krvavých konfliktov a nechajte ich za dverami javiska. Možno sa im naša ľudskosť, ktorá sa
zahalila pochybnosťami, opäť stane kategorickou istotou, vďaka ktorej budeme všetci
skutočne oprávnení byť hrdí na to, že sme ľudia, bratia a sestry.
Poslaním nás divadelníkov, nositeľov pochodne osvietenia, je od prvého vystúpenia
prvého herca na prvom javisku stáť v čele konfrontácie so všetkým, čo je škaredé, krvavé a
neľudské. Konfrontujeme to s tým, čo je krásne, čisté a ľudské. My, a nikto iný, máme
schopnosť šíriť život. Šírme ho spoločne v záujme jedného sveta a jedného ľudstva.
Samiha Ayoub
preložené z anglického jazyka
preklad: Ivan Lacko
Samiha AYOUB
Egyptská herečka, narodená v káhirskej štvrti Šubra. V roku 1953 získala titul na Vyššom
inštitúte dramatických umení, kde ju učil dramatik Zaki Tulaimat. Počas svojej umeleckej
kariéry na javisku účinkovala v približne 170 divadelných hrách, medzi nimi Raba'a AlAdawiya, Sekkat Al-Salamah, Krv na závesoch Kaaby, Agha Memnon, či Kaukazský kriedový
kruh. Hoci sa vo svojej kariére spstredila predovšetkým na divadelné diela, účinkovala aj vo
filme a televízii. Preslávila sa vďaka úlohám vo viacerých filmoch, napríklad Krajina
pokrytectva, Ú svit islamu, So šťastím, Medzi ruinami, a v televízii hrala v mnohých
významných produkciách, z ktorých najvýznamnejšie sú Zatúlané svetlo, Čas ruží, Amira v
Abdeene, alebo Al-Masrawiya. Je držiteľkou ocenení a vyznamenaní od viacerých
prezidentov, vrátane Gamala Abdela Násira a Anwara Sadata, ale aj sýrskeho prezidenta
Háfeza al-Assada, či francúzskeho prezidenta Giscarda d’Estainga.
Posolstvo každoročne vzniká z iniciatívy Medzinárodného divadelného inštitútu (ITI).
