Archív predstavení

Rozprávkový príbeh na motívy dramatizácie ľudovej rozprávky z pera Maji Glasnerovej, plný poučných myšlienok a posolstiev pre deti od 3 rokov. Čarovný hrnček v dnešných rukách predstavuje obrovský potenciál rýchleho zbohatnutia. Dokáže navariť jedlá v neobmedzenom množstve od výmyslu sveta. Môže priniesť mnoho dobrého, rizikom ušľachtilých vízií je bezhraničná ľudská chamtivosť, nenásytnosť, nemiernosť. Kto má veľa, chce ešte viac. Nastáva tvrdý boj o vlastnenie hrnčeka. Kaša je dobrá, sladká, ale keď jej je príliš veľa, prestáva to byť užitočné. Aj dobrá vec, ale v nekontrolovanom množstve sa môže stať deštrukčnou. Veľa vody – potopa. Veľa slnka – páľava. Veľa kaše – pohroma. Inscenácia nesie posolstvo miernosti a vďačnosti pre najmenších. Dospelí v nej objavia hodnotu času pri riešení zla. Zlo netreba trestať hneď. Škriatkovia trpezlivo čakajú na vhodnú chvíľu – „časom sa všetko prezradí“, utajované vypláva na povrch, pravda víťazí. Majster čas odhaľuje pravdu, lieči rany a nikdy sa nezastaví. Inscenácia využíva prvky bábkarskej tvorby, je podporená výraznou výtvarnou zložkou a pesničkami.

Inscenačný tím a technická spolupráca:

Autor: Maja Glasnerová
Réžia: Mária Vavrovičová
Hudobná spolupráca: Ondej Ferko
Scénografia: Mgr. art. Jaroslav Daubrava, ArtD.
Garderóba: Zlatica Sebelleiová
Svetlo: Marián Vereš
Zvuk: Jozef Mituch
Javiskový technik: Martin Matouš
Produkcia: Michal Ditte

Osoby a obsadenie:

BRUM: Peter Furda
ŠRUM: Júlia Šidlovská
ANIČKA: Žaneta Krónerová
HRNČIARKA: Júlia Šidlovská
HRNČEK: Peter Furda

Pedagogické vedenie: doc. Mgr. art. Peter Palik, ArtD.

Kathak je jedným zo šiestich tradičných indických tancov. Pojednáva o láske a vykonávajú ho ako muži tak aj ženy. Vytvorili ho Kathakas, profesionálni rozprávači, ktorí spájali pohyby, pieseň a drámu. Kathak začal ako chrámový tanec, ale neskôr sa stal populárnym na dvoroch vládcov. 

Slovo „chinta“ v preklade z hindčiny znamená úzkosť.  

Ako často ste sa cítili nedokonalí, zraniteľní a mali pocit že ste „bez hlasu“? 

Ponárame sa do fenoménu výkonnostnej úzkosti, ktorá zasahuje mnohé (nielen) ženy. V súčasnosti čelíme tlaku, aby sme naplnili rôzne role – byť oddanými partnermi, ochotnými priateľmi, výnimočnými rodičmi a úspešnými profesionálnymi jednotlivcami. Túto zložitú tému skúmame na príklade dvoch na pohľad obyčajných žien, ktoré sa snažia vyrovnať s očakávaniami, ktorým musia čeliť. Spoločne si  kladieme otázku: Ako môžeme predefinovať úspech a prijať svoju autenticitu vo svete, ktorý neustále vyžaduje, aby sme boli „dokonalí“? A nekladieme si tieto prehnané požiadavky sami?

 

Réžia, dramaturgia, scénografia: Eva Sofia Baníková
Hudba: Andrej Bílik
Pohybová spolupráca: Stela Hrušovská, Simona Kaščáková
Produkcia: Michal Ditte
Technická spolupráca: Jozef Mituch, Marián Vereš, Martin Matouš
Pedagogické vedenie: Katarína Burdová, Petra Kovalčíková
Účinkujú: Stela Hrušovská, Simona Kaščáková

 

Monodráma o Mileve Marićovej, geniálnej matematičke a fyzičke je akousi introspekciu do vnútra zrodu a zápasu mimoriadneho ženského talentu vo svete vedy. Ako môžu dobové konvencie, rodová nerovnosť, charakterové predpoklady, ale aj rola manželky, matky a nečakaná strata dieťaťa ovplyvniť geniálnu myseľ, aby zišla z cesty poznania pri hľadaní jednej z najvýznamnejších vedeckých teórií 20. storočia? 

„Niekedy sa pýtam sám seba, ako sa mohlo stať, že práve ja som vymyslel teóriu relativity.“ Albert Einstein.

 

Text a úprava: Alexandra Ferková, Petra Kovalčíková

Pohybová spolupráca: Soňa Kočanová

Výtvarná spolupráca a projekcia: Pavol Šeliga, Ľubomír Slovinský

Koordinácia spolupráce s FVU: Gabriela Birošová

Scénografia: Michal Bugáň

Réžia: Petra Kovalčíková

 

Účinkuje: Alexandra Ferková 

 

Reg.č. 05/03/2024

rok 2024

Čo všetko sa spálilo spolu s večerou? Hra Spálená večera je viacvrstvová a ponúka množstvo tém, ktoré môžu inscenátori vo svojej koncepcii zdôrazniť. V našom prevedení sme sa snažili otvoriť aspoň niektoré z týchto vrstiev. Každá inscenácia tejto hry prináša nové možnosti a podnety na diskusiu, otvára nové horizonty, ktoré sa formujú v závislosti od aktuálnej spoločensko-politickej situácie. Dielo rezonuje s viacerými zásadnými otázkami – politiky, násilia, hladu, úpadku kultúry a zdravotníctva, viny, ale aj s otázkou identity národa a jednotlivca. Tieto témy sú stále aktuálne, aj 30 rokov po tom, čo bola hra napísaná a prvýkrát inscenovaná. V našej interpretácii sa sústredíme na rodinné vzťahy, absurditu každodenného života jednej srbskej rodiny a tragikomické situácie, ktoré zrkadlia chaos v spoločnosti, v ktorej žijú postavy, ale možno aj my sami. 

 

O INSCENÁCII

„Kto je tu normálny?“ pýta sa hra – a pýtame sa aj my.

Je normálne mlátiť sa, kričať po sebe, nadávať si, alebo sa len pretvarovať, že všetko je v poriadku, zatiaľ čo svet okolo nás blázni? A vôbec, existuje ešte niekto, kto by bol skutočne „normálny“? Alebo sme všetci uväznení v jednom veľkom bludnom kruhu, bez pravidiel, hodnôt a zdravého rozumu? Naša inscenácia nemá za úmysel ponúkať jednoznačné odpovede, ale klásť otázky. Otázky, ktoré sú dnes rovnako aktuálne ako pred tridsiatimi rokmi, keď autor napísal túto hru. Chaos, ktorému sme svedkami na javisku, nie je len chaosom jednej rodiny. Je odrazom sveta, v ktorom žijeme – v ktorom sa rozpadli hodnoty, inštitúcie zlyhávajú a násilie sa stáva každodennou realitou.  Tam, kde je tragédia, však často vykvitne humor – čierny, drsný, no zároveň oslobodzujúci. Naša inscenácia preto balansuje na hrane smiechu a plaču, aby zdôraznila, aké absurdné je udržať fasádu normálneho života, keď okolo všetko horí. Scénografia sa v našej interpretácii stáva zrkadlom vnútra postáv – odráža chaos, ktorý postupne pohlcuje ich vzťahy a životy. Biely koberec v tvare kruhu náznakom je začarovaného cyklu, ktorý sa neustále opakuje. Ako začalo, tak aj skončí – no čo zanecháme tým, ktorí prídu po nás? Táto inscenácia je pozvánkou na spoločnú cestu. Cestu plnú otázok, sebareflexie a odvahy nazrieť za masku každodennej „normálnosti“. Ak je však odpoveďou len mlčanie, smiech cez slzy a výkrik dieťaťa „Kto som?“, musíme sa zamyslieť: Kam sme sa to vlastne dostali? A čo ešte dokážeme zmeniť? Čo sme mohli podniknúť, aby večera nezhorela? A na konci si uvedomíme, že smrad síce vyvetráme, ale otázky zostanú. A možno dokážeme nájsť odpovede ak sa budeme viesť slovami Dušana Kovečevića, ktorý hovorí “Akýkoľvek zlý rozhovor je lepší ako dobrá vojna”.

 

Réžia: Jana Švec, Dramaturgia: Oleksandra Kuprasova
Pedagogické vedenie: Petra Kovalčíková
Scénografia: Jaroslav Daubrava
Pohybová spolupráca: Dávid Szöke 

 

Osoby a obsadenie:

Milan - Benjamín Ogurčák, Ruža - Eva Kubaliaková, Neven - Peter Purdek, Kosta - Lukas Proksa, 

Julka - Viktória Murzová, Vasilije - Marián Hric, Rajna - Alina Kravchenko, Doktor - Lukáš Strašík, Policajt - Lukáš Mokrý